Paríž/Bratislava
27. januára (TASR) - Trvalo to štyri roky a osem mesiacov, pokým sa
rokovania medzi Spojenými štátmi americkými (USA) a Vietnamskou
demokratickou republikou, resp. Severným Vietnamom, skončili podpisom
dohody o prímerí. V piatok 27. januára uplynie 50 rokov ako v Paríži
podpísali dohodu, ktorá napokon viedla k ukončeniu vojny vo Vietname.
Definitívne sa skončila až dva roky po jej podpise, pričom prebiehala v
rokoch 1964 – 1975 počas vlád troch amerických prezidetov Lyndona B.
Johnsona, Richarda Nixona a Geralda Forda.
Počiatky vojenského konfliktu siahajú do roku 1945. Po kapitulácii
Japonska totiž vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku
(VDR, Severný Vietnam). Francúzsko sa však nechcelo vzdať svojich
bývalých kolónii a vojensky obsadilo Saigon, dnešné Hočiminovo mesto.
V roku 1946 podpísali Francúzsko a VDR zmluvu, ktorá zaručovala
Severnému Vietnamu štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie.
Francúzsko však napriek zmluve pokračovalo vo vojne. Po jeho
definitívnej porážke bola Indočína v roku 1954 rozdelená na Kambodžu,
Laos a Vietnam, ktorý bol ešte rozdelený 17. rovnobežkou a vznikla
Vietnamská republika (Južný Vietnam) a Vietnamská demokratická
republika.
Komunistický Severný Vietnam podporovali Sovietsky zväz a Čína, zatiaľ
čo Južný Vietnam sa tešil podpore USA. Ženevské dohody z júla 1954
proklamovali nezávislosť Vietnamu, Kambodže a Laosu. O zjednotení
Vietnamu sa malo rozhodnúť do dvoch rokov v slobodných voľbách pod
medzinárodnou kontrolou.
Voľby sa však nekonali, lebo VDR chcela Vietnam zjednotiť sama a urobiť z
neho komunistickú krajinu. Od roku 1956 začali na území Južného
Vietnamu operovať jednotky Vietkongu (vojenské krídlo Frontu národného
oslobodenia - FNO), podporované Severným Vietnamom.
V Južnom Vietname preto začali pôsobiť americkí vojenskí poradcovia, ich
počet sa v roku 1963 zvýšil na 15.000. Eskalácia vojenského konfliktu
vzrástla po incidente v Tonkinskom zálive. Americký prezident Lyndon B.
Johnoson najprv iba varoval Severný Vietnam pred nevyprovokovanými
útokmi, ale po druhom incidente (neskôr sa ukázalo, že išlo ako omyl),
schválil jednorazové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.
Do prvých náletov z 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamskeho
letectva zapojili aj americké. O dva dni neskôr schválil Kongres USA
rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použiť
vojenskú silu proti agresii v juhovýchodnej Ázii. Vojna vo Vietname sa
začala a v rozmedzí rokov 1965 - 1967 operovalo na území Južného
Vietnamu pol milióna amerických vojakov.
Prvé rokovania o prímerí sa začali 13. mája 1968. Rokovania medzi
diplomatom a neskôr ministrom zahraničných veci USA Henrym Kissingerom a
severovietnamským generálom a diplomatom Le-duc Thoom sa zintenzívnili
začiatkom roku 1973, keď 15. januára prerušila americká armáda vojenské
operácie proti Severnému Vietnamu.
Kissinger a Le-duc Tho napokon dospeli k dohode, ktorú 27. januára 1973 v
Paríži podpísali americký minister zahraničných vecí Wiliam P. Rogers,
minister zahraničných vecí Vietnamskej demokratickej republiky Nguyen
Duy Trinh a predstavitelia Dočasnej revolučnej vlády Juhovietnamskej
republiky a juhovietnamskej vlády.
Zmluva mala 23 bodov a predpokladala odsun amerických vojakov do 60 dní.
Severný Vietnam prisľúbil prepustenie amerických vojnových zajatcov.
Napriek podpisu dohody boje pokračovali, pretože obe strany konfliktu
chceli získať čo najväčšie územie ešte pred zastavením paľby, určeným na
3. februára 1973.
Problémom dohody bolo, že zatiaľ čo americkí vojaci mali opustiť
Vietnam, vojská Severného Vietnamu v počte asi 140.000 ostali na území
Vietnamskej republiky. O jej neskoršom pripojení k Severnému Vietnamu
bolo tak rozhodnuté, čo nezmenila ani parížska medzinárodná konferencia
od 26. februára do 2. marca 1973 za účasti USA, Sovietskeho zväzu,
Spojeného kráľovstva, Francúzska, Číny, Kanady, Poľska, Maďarska a oboch
vietnamských vlád.
Posledné americké bojové jednotky opustili Vietnam 29. marca 1973,
ostalo len asi 9000 poradcov a z 5000 amerických vrtuľníkov zostalo 500.
Americká finančná pomoc klesla na 700 miliónov dolárov, čo nestačilo na
dopĺňanie základnej výzbroje a munície pre Južný Vietnam. Ani vojnová
bilancia pre USA nebola lichotivá. Z polmiliónovej armády zahynula viac
ako desatina vojakov, desaťtisíce utrpeli zranenia a vojnové výdavky sa
vyšplhali na 135 miliárd dolárov.
Po odchode amerických vojsk oslabená armáda Južného Vietnamu ešte dva
roky vzdorovala vojskám Severného Vietnamu. V marci 1975 sa začala
posledná ofenzíva Vietnamskej ľudovej armády a Vietkongu, pričom Saigon
obsadili 30. apríla 1975.
Henry Kissinger a Le-duc Tho dostali v roku 1973 Nobelovu cenu mieru, ale Le-duc Tho si ju neprebral.
0